Komorgrófsky úrad
Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici a jeho archív
Iste mi dáte za pravdu, že každý štátny archív má jeden fond alebo určitú skupinu fondov, ktoré sú významnejšie ako tie ostatné - tvoria akýsi základný kameň toho - ktorého archívu. (Aj keď som si samozrejme vedomá, že v našich archívoch sa opatrujú /alebo by sa mali opatrovať?/ len samé významné dokumenty, resp. záznamy, ktoré majú trvalú dokumentárnu hodnotu či už vzhľadom na ich historický, politický, hospodársky alebo kultúrny význam.)
Takýmto základným kameňom Štátneho ústredného banského archívu v Banskej Štiavnici je archívny fond Hlavného komorskogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici (1001) 1524 - 1919 (1924). Tzv. hlavní komorskí grófi pôsobili v stredoslovenskej banskej oblasti už od 14. storočia. Vtedy to však ešte neboli kráľovi úradníci a obhajcovia jeho záujmov, ale iba súkromní nájomcovia niektorej banskej, no najmä kremnickej mincovnej komory. Jednotnú banskú správu na čele s panovníkom menovaným a panovníkovi zod-povedným hlavným komorským grófom sa podarilo zaviesť až s pomocou Maximiliánovho banského poriadku. MBP bol po zložitých rokovaniach prijatý až v r. 1571, tlačou vyšiel v r. 1573 a funkcia hlavného komorského grófa bola prvýkrát obsadená až v r. 1598. Prvým hlavným komorským grófom po vydaní Maximiliánovho banského poriadku sa stal David Hág. Podľa vydanej inštrukcie stál na čele celého baníctva, hutníctva a mincovníctva v 7 stredoslovenských banských mestách, podliehali mu aj lesy, uhliarstva a všetko ostatné čo súviselo s baníctvom. Boli mu podriadení podkomorskí grófi v Banskej Štiavnici a v Kremnici a správca baní v Banskej Bystrici. Bola mu tiež zverená správa panstiev, zámkov a iných majetkov patriacich komore, t.j. eráru. Jeho rozsiahle práva a povinnosti boli v inštrukcii podrobne definované.
Sídlom hlavného komorského grófa sa stala Banská Štiavnica, ktorá v tomto období už značne prevyšovala svojim významom a ťažbou všetky ostatné banské mestá. V 16., no najmä v 17. storočí preberal erár do svojej správy čoraz viac banských diel, čo si vyžadovalo aj personálne posilnenie ich správy. V súvislosti s rozmachom ťažby v banskoštiavnickom revíri, ale aj úpadkom v kremnickej a banskobystrickej oblasti bol položený dôraz aj na zvýšenie starostlivosti a odborné vedenie banských a hutných prevádzok a Mária Terézia pristúpila k reforme banskej správy. V r. 1747 vydala inštrukciu, ktorou od základu zmenila dovtedajší úrad hlavného komorského grófa. Bol zriadený kolegiálny úrad, na čele ktorého bol síce aj naďalej hlavný komorský gróf, ale už nemohol rozhodovať samostatne. Pravidelne raz alebo dvakrát do týždňa sa konali spoločné porady hlavného komorského grófa a podkomorského grófa s asesormi, ktorí mali na starosti jednotlivé výrobné odvetvia (baníctvo, hutníctvo, pokladnicu a komorské majetky) a o prerokovávaných otázkach sa rozhodovalo hlasovaním. Zmenila sa aj formálna stránka dokumentov vychádzajúcich z tohto úradu. Už sa nemali pečatiť súkromnou pečaťou hlavného komorského grófa, ale pečaťou úradu a okrem podpisu hlavného komorského grófa sa vyžadovali aj podpisy ďalších dvoch predstaviteľov úradu.
Organizačná štruktúra Hlavného komorskogrófskeho úradu, ako aj práva a povinnosti stanovené v inštrukciách Márie Terézie z r. 1747, 1751 a 1752 zostávali zachované aj v nasledujúcich desaťročiach. Menšie zmeny nastávali len so zväčšovaním alebo zmenšovaním územnej kompetencie úradu. V istých obdobiach vykonával kontrolu baní v smolníckej oblasti, v Nagybányi, Banáte, Idrii, železiarní v Hronci a v Diósgyöri, jeho zástupcovia chodili na inšpekcie závodov v rakúskych krajinách i banských oblastiach Nemecka, atď. Hlavný komorskogrófsky úrad dával do prenájmu erárne domy, lesy, pozemky, jazerá, poľovačku, rybačku, staval nové zariadenia v lesoch a baníctvu slúžiace vodné diela, cesty a pod., staral sa o zdravie, vzdelanie a duchovný život banského osadenstva a dalo by sa vymenúvať aj ďalej. Z uvedeného vyplýva veľký územný a odborový rozptyl resp. dosah aj jeho archívnych dokumentov.
Väčšie zmeny v kompetenciách, ale aj v názve úradu nastali až v 2. polovici 19. storočia. Nakoniec v r. 1873 bol zavedený názov Maďarské kráľovské hlavné banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici. Pod týmto názvom jestvoval úrad až do r. 1918, kedy s koncom Rakúsko-uhorskej monarchie aj on zanikol.
Fyzický rozsah archívneho fondu Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici je vyše 6 500 krabíc spisov, temer 17 tis. máp a plánov, niekoľko listín a veľa úradných a pomocných kníh a účtovného materiálu. O tematickom obsahu zachovaných dokumentov si môžete urobiť čiastočnú predstavu na základe tu napísaného. Uveďme si niekoľkých zaujímavých údajov vzťahujúcich sa na kanceláriu a archív hlavného komorského grófa resp. Hlavného komorskogrófskeho úradu.
Podľa inštrukcie cisára Leopolda z r. 1676 pôsobil pri banskoštiavnickej komore už viac rokov sekretár, ktorý viedol nemeckú a latinskú korešpondenciu, zostavoval koncepty, do kníh zapisoval rozhodnutia, nariadenia, výnosy a dekréty Dvorskej komory a Hlavného komorského grófa, ako aj odpovede na ne a vyžiadané správy a dobrozdania. K týmto záznamom robil repertóriá, zúčastňoval sa konzultačných porád a robil z nich zápisy, rovnako ako bol prítomný pri pochôdzkach /prehliadkach) banských diel - najmä takých, v ktorých mal podiely erár a aj o tom evidoval všetko podstatné. Viedol knihu služobných prísah. Všetky zverené činnosti mal vykonávať oddane a svedomite a o tom, čo sa dozvedel, nemal rozprávať nepovolaným osobám.
V r. 1711 pôsobila v tzv. dolnouhorských banských mestách Dvorská komisia a na základe jej odporúčania sa stal sekretárom banskoštiavnickej komory Ján Hollstein. Okrem tohto poverenia dostal ako hlavný úrad funkciu zásobovača a hodnosť asesora banského súdu. Funkcie mu boli viacmenej odmenou za verné služby, ktoré preukázal cisárovi počas 8-ročného pôsobenia na poste kancelistu Hornouhorskej komory v Košiciach a v čase všeobecných nepokojov v ríši na začiatku 18. stor., keď opustil službu, plat i rodinu a ako dobrovoľník odišiel do Talianska. Tam slúžil 2 roky pri cisárskej administrácii v Mantui (Mantova) a deputácii v Mailande (Miláno), tiež ako kancelista.
V Banskej Štiavnici na poste sekretára toho vraj najmä v posledných 10 rokoch svojho pôsobenia veľa neurobil a ako sa píše v dokumente z 30. 5. 1734 ani urobiť nemohol ”wegen seiner schweren Hand”. Hlavný komorský gróf Sternbach odporúčal už v r. 1730 Dvorskej komore vo Viedni penzionovanie Hollsteina kvôli jeho vysokému veku a tiež rozdelenie funkcie zásobovača a sekretára. Zároveň navrhol, aby okrem banského pisára, ktorý bol zavalený povinnosťami a nebol v stave ich všetky plniť, bola vytvorená funkcia komorského protokolistu, ktorý by mal na starosti najmä vybavovanie záležitostí komorských panstiev. Obom mal byť pridelený ešte aj každému jeden expektant (osoba, ktorú vyslal do B. Štiavnice niektorý banský závod, aby sa zdokonalila v baníctve, hutníctve, administratíve a pod.) ako pomocník. Podľa výkazu personálu štiavnickej komory bola funkcia komorského protokolistu v r. 1730 vytvorená a obsadil ju expektant Ján Anton Adámy. Tento potom v r. 1734 nahradil na poste sekretára Jána Hollsteina a postupne sa vypracoval na veľmi významnú osobnosť v hierarchii funkcionárov Hlavného komorskogrófskeho úradu.
Poriadok do evidencie a usporiadania úradných spisov nebolo asi možné tak ľahko zaviesť. Ešte aj 7. mája 1735 sa sťažovala Dvorská komora, že v štiavnickom archíve jej nedokázali vyhľadať požadované dokumenty a žiadala nápravu. Keď sa v r. 1737 znižoval stav expektantov, (z ktorých radov sa predtým vyberali vhodné osoby do kancelárie) na 8 osôb a upravovala sa aj náplň ich učiva (zdôrazňovala sa potreba vzdelávania v banských vedách), uznala aj Dvorská komora, že pre kanceláriu hlavného komorského grófa a archív komory treba vybrať a vymenovať normálny personál s dostatočným počtom osôb, ktorý bude zvládať zvýšené potreby na pisárske, evidenčné a usporiadacie práce. Okrem sekretára Adámiho mala byť prijatá do kancelárie schopná osoba na vedenie hlavného protokolu, ako aj štyria dobrí pisári označovaní ako kancelisti. Odporúčanie sa v r. 1737 stalo realitou.
Podľa výkazu personálu štiavnickej komory z r. 1742 bol sekretárom úradu hlavného komorského grófa spomínaný Ján Anton Adámi. V tejto funkcii poberal 260 zl. ročného platu zvýšeného v r. 1740 o 156 zl. prídavku. Okrem toho mu patrilo 30 zl. na byt, 45 zl. na drevo a svetlo (loj), 36 zl. na kancelárske potreby pre kanceláriu hlavného komorského grófa a 15 zl. na kancelárske potreby pre vedenie hlavného protokolu a protokolu banskej komory. Protokolistom úradu bol Štefan František Oberaigner. Jemu patrilo 208 zl. ročného platu. Stav kancelárie dopĺňali 1., 2., 3. a 4. kancelista. Aj plat mali odstupňovaný - 120, 100, 96 a 84 zlatých na rok.
Príjmy kancelistov boli veľmi nízke a okrem toho (alebo práve preto?) boli obmedzovaní aj pri slobodnom rozhodovaní o svojom súkromnom živote. Platilo nariadenie Dvorskej komory, že žiaden expektant, o to menej kancelista sa nemôže oženiť. Keď sa napr. začiatkom roku 1739 napriek odrádzaniu a výstrahám sekretára úradu Adámiho oženil vtedajší 2. kancelista Konrád Klein (syn mnohoročného viceregistrátora Dvorskej komory vo Viedni) a vzal si za manželku vdovu po banskoštiavnickom banskom chirurgovi Stegerovi, skutočne sa dočkal odstrašujúceho trestu - bol prepustený zo zamestnania a dňom sobáša mu prestali vyplácať plat. Aj jeho manželke odobrali vdovský dôchodok. Po čase trápenia sa bez prostriedkov, mu bolo umožnené zamestnať sa na stavbe Richňavskej vodnej nádrže. Pracoval tam v zásobovacom sklade a viedol účty. V zime pracoval v pokladni vrchného úradu, kde registroval a usporadúval staré účty a spisy. V r. 1741 hlavný komorský gróf súhlasil s tým, aby bol Klein prijatý naspäť do jeho kancelárie na registrovanie starých dokumentov.
Po reorganizácii Hlavného komorskogrófskeho úradu Máriou Teréziou v r. 1747 sa osobitnou funkciou stala aj funkcia koncipistu. Dlhé roky ju zastával Filip Agricola. Po 14 rokoch spoľahlivej služby na tomto poste ho chceli od začiarku roku 1765 povýšiť na sekretára. Miesto sekretára však bolo obsadené spomínaným Jánom Antonom Adámym. Keďže ten medzičasom získal titul banského radcu (spojený aj s osobitným príjmom) a stal sa asesorom Hlavného komorskogrófskeho úradu, situáciu vyriešili šalamúnsky. Pre Adámyho vytvorili funkciu riaditeľa kancelárie a Agricola mohol postúpiť na uvoľnené miesto (a plat) sekretára. Post koncipistu zostal predbežne neobsadený. Úlohou riaditeľa kancelárie Adámiho bolo (tak ako aj predtým) denne kontrolovať koncepty ”sekretariátu” HKG a zostavovať úradné správy (tzv. Berichten posielal HKG Dvorskej komore vo Viedni). Pravdepodobne aj Agricolovi zostali pôvodné povinnosti.
Príjem riaditeľa kancelárie Adámiho tvorila tak ako u ostatných banských radcov fixná suma 1200 zl. (plat sekretára v tom čase bol 700 zl). Okrem toho mu pridelili 300 zl. na cestovné výdavky, mal zaistené bezplatné bývanie v Kammerhofe (sídlo Hlavného komorskogrófskeho úradu) a ďalšie vecné dávky. Prestala sa mu vyplácať paušálna suma na zaobstarávanie kancelárskych potrieb, táto povinnosť prešla na úrad.
V tomto čase pracovali v kancelárii až 6 kancelisti. 4 miesta boli stále, 2 kancelistov zamestnávali hlavne na registrovanie starých dokumentov z archívu. Na tieto miesta boli postupne (už od čias Kleina) prijaté viaceré osoby. Obyčajne to robili za príplatok k služobnému platu kancelistu (+ 60 zl.), keď ich hlavnou pracovnou náplňou bolo evidovanie bežnej agendy a vyberanie a zakladanie starých dokumentov potrebých odborným referentom. Napr. podľa výkazu kancelistu Steera, tento zaregistroval v roku 1777 popri bežnej práci aj dokumenty z rokov 1708 - 1712. To znamená, že jeho nasledovníkom zostávalo dodatočne zaregistrovať ešte niekoľko starých ročníkov spisov. Výsledkom ich činnosti a činnosti registrátorov či protokolistov až do r. 1918 je súbor pôvodných archívnych pomôcok - protokolov, indexov a repertórií, ktorý uľahčuje hľadanie vo fonde Hlavný komorskogrófsky úrad aj dnešným bádateľom.
Mgr. Elena Kašiarová - riaditeľka ŠÚBA
