Štátna banská správa SR
Štátna banská správa je najstarším historicky doloženým štátnym orgánom, pôsobiacim na území Slovenskej republiky. Začiatok banského práva siaha do roku 1035, kedy bolo v 6. oddiele knihy II. konštitúcie vypovedané, že si nesmie nikto privlastniť kráľovských práv a majetku (regálie). Prvé zjednotenie banského práva a zavedenie jednotnej banskej správy sa vyriešilo prijatím banského poriadku cisára Maximiliána II. pre stredoslovenské banské mestá v roku 1571, ktorý bol tlačou vydaný v roku 1573. Jeho cieľom bolo posilnenie hospodárstva, o. i. zaviedol aj novú inštitúciu – Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici, ktorému bol zverený dozor nad baníctvom, hutníctvom a mincovníctvom. Tento poriadok platil na terajšom území Slovenska až do vydania všeobecného banského zákona v r. 1854, ktorý na území Uhorska platil s doplnkami, podľa ktorých banským mestám zostali zaručené ich staré slobody a práva.
V roku 1854 sa v Rakúsko-Uhorsku zaviedol všeobecný banský zákon, ktorý bol vydaný cisárskym patentom dňa 23. mája 1854 a vyhlásený v ríšskym zákonníkom z r.1854 pod číslom 46 s splatnosťou pre celú vtedajšiu Rakúsko-Uhorskú monarchiu. Účinnosť tohto zákona bola na území Uhorska oslabená, pretože nebol vyhlásený v súlade s Uhorskou ústavou. Tento zákon až do roku 1867 slúžil ako recepčná norma, pretože zakotvoval právnu kontinuitu s doterajším právnym stavom, pretože podľa základných zásad uhorského štátneho práva bola rakúska absolutistická vláda z rokov 1849 – 1867 pokladaná za neústavnú. Návrh, čo má platiť z ríšskych zákonov aj pre Uhorský štát stanovila vo svojich odporučeniach „Judexkuriálna konferencia“ (konferencia popredných právnikov Uhorska), ktorá sa konala v roku 1861 pod predsedníctvom uhorského krajinského sudcu. V oddiele VII. uznesenia tejto konferencie z 23.7.1861 bol rakúsky banský zákon doplnený množstvom ustanovení, prispôsobených obsahovo banskému právu, platnému v Uhorsku pred rokom 1854, osobitne osnove uhorského banského zákona z rokov 1843 – 1844, ktorý neobdŕžal sankciu zo strany panovníka (obsahom panovníkovej sankcie bolo, že zákon, prijatý na uhorskom sneme mohol začať platiť až vtedy, keď k nemu panovník pridal úvodné a záverečné ustanovenie, podpísal ho a opečiatkoval cisárskou pečaťou). Zo všeobecného banského zákona bola recipovaná jeho hmotná časť, uvedená v § 15 svojich banských uznesení: „Hmotná časť všeobecného banského zákona, ponechaného až na ďalšie v platnosti, doplňuje sa , až do definitívneho stanovenia banského práva cestou zákona, nasledujúcimi ustanoveniami, odchylnými od všeobecného zákona, ktoré už predtým platili.“
Banské úrady ako prvostupňové štátne orgány boli zriadené podľa § 6 všeobecného banského zákona: „Pre udeľovanie takých práv a pre dohliadanie na riadne prevádzkovanie baní sa zriaďujú banské úrady. Tam, kde sa v tomto zákone hovorí o banských úradoch vôbec, rozumejú sa tým banské úrady prvej inštancie.“.
Podľa § 225 všeobecného banského zákona boli zriadené nasledovné orgány štátnej banskej správy: banské kapitanáty, ako prvostupňové orgány, ktoré konajú priamo, alebo cez banské komisariáty, hlavné banské úrady, ustanovené pre jednu korunnú krajinu, alebo spoločne pre viac korunných krajín, ministerstvo financií, ako ústredný orgán štátnej banskej správy. Ustanovenie tohto § však na území Slovenska zavedené, zostalo v platnosti zriadenie banských úradov tak, ako to bolo pred rokom 1854 s tou zmenou, že ich právomoc bola ohraničená na administratívne riadenie.
Na základe tohto zákona bol vydaný 21. júla 1871 pod č. 77 ríšskeho zákonníka zákon o zriadení a pôsobnosti banských úradov. Konštituoval banské úrady ako orgány hlavného dozoru nad banskou prevádzkou a nad dodržiavaním povinností, ktoré banským podnikateľom z neho vyplývali. Medzi základné právomoci a povinnosti banských úradov patrili, o. i. aj vykonávanie prehliadok banských prevádzok, nahliadanie do plánov a mapovej dokumentácie banských podnikateľov, vydávanie potrebných rozhodnutí k dodržiavaniu banského zákona, vyšetrovanie mimoriadnych udalostí a nariaďovanie potrebných opatrení.
Prvostupňovými orgánmi na území Slovenska boli banské kapitanáty s pôsobnosťou prvostupňových a druhostupňových úradov v Banskej Bystrici a v Spišskej Novej Vsi s expozitúrou banským komisariátom v Rožňave. Orgánom tretieho stupňa, resp. konečnou inštanciou bolo pôvodne rakúske ministerstvo financií, od roku 1867 ministerstvo orby, priemyslu a obchodu a od roku 1890 horské ministerstvo financií v Budapešti.
Po vzniku samostatnej ČSR k podstatnejšej zmene v organizácii banskej správy nedošlo, naďalej bola vykonávaná podľa všeobecného banského zákona z roku 1854, ale s prihliadnutím na tzv. zvykové uhorské právo. Koncom roka 1918 bol zriadený Vládny komisariát pre banské a hutnícke podniky a zariadenia, ktorý spájal správu slovenských štátnych banských a hutníckych závodov po hospodárskej a technickej stránke, ako aj po stránke banskej administratívy. V druhej polovici roka 1919 došlo vznikom Vládneho komisariátu pre banské a hutnícke závody k odčleneniu hospodárskej a technickej správy od banskej administratívy. Pôvodný Vládny komisariát pre banské a hutnícke podniky a zariadenia bol premenovaný na Vládny komisariát pre banské a hutnícke záležitosti a plnil zároveň funkciu druhostupňového orgánu banskej správy na Slovensku.
Na území Slovenska pôsobili do roku 1934 dva banské kapitanáty a to v Banskej Bystrici a v Spišskej Novej Vsi. K čiastočnej zmene všeobecného banského zákona došlo v roku 1934, keď v rámci reorganizácie banskej správy vznikli od 1.5.1934 revírne banské úrady v Banskej Bystrici, v Spišskej Novej Vsi, v Rožňave a v Berehove a od 1.5.1935 banské inšpektoráty. Banské inšpektoráty boli zriadené pri revírnych banských úradoch v Banskej Bystrici a v Spišskej Novej Vsi a ústredný banský inšpektorát pri ministerstve verejných prác v Prahe. Podľa § 1 zákona č. 178/1934 Sb. o banskej inšpekcii bol banský inšpektorát orgánom vykonávajúcim dozor ad dodržiavaním ochranných predpisov pri prevádzke baní, nemohol meniť, dopĺňať, alebo rušiť príkazy a opatrenia vydané revírnym banským úradom.
V súvislosti s pripojením časti Slovenska k Maďarsku došlo od 1.12.1938 k zriadeniu revírneho banského úradu v Dobšinej s územnou pôsobnosťou na časť obvodu pôvodného revírneho banského úradu v Rožňave. Začiatkom roka 1940 bol prijatý zákon č. 15/1940 Sl. Zb. o zriadení a pôsobnosti banských úradov na Slovensku, podľa ktorého prvostupňovými orgánmi boli obvodné banské úrady v Banskej Bystrici a v Spišskej Novej Vsi a druhostupňovým úradom bolo Ministerstvo dopravy a verejných prác, oddelenie I/5 v Bratislave.
Výrazná úprava organizácie štátnej banskej správy bola vykonaná až po 2. svetovej vojne, keď druhostupňovými orgánmi štátnej banskej správy boli postupne nasledovné inštitúcie. V roku 1945 Povereníctvo pre dopravu a verejné práce v Bratislave, od roku 1946 do roku 1951 Povereníctvo priemyslu a obchodu v Bratislave a od roku 1952 Štátna ústredná banská inšpekcia pre Slovensko v Bratislave. Prijatím vládneho nariadenia č. 20 z 6. apríla 1954, o organizácii štátnej banskej správy boli zriadené nasledovné orgány štátnej banskej správy:
a) Ústredný banský úrad v Prahe (ÚBÚ),
b) Obvodné banské úrady (OBÚ) v Prahe, Kladne, Plzni, Kutnej Hore, Karlových Varoch, Tepliciach, Brne, Ostrave, Banskej Bystrici, Košiciach, Spišskej Novej Vsi a v Bratislave. Následne bol zákonným opatrením č. 124/1960 Zb. zriadený Obvodný banský úrad v Prievidzi.
ÚBÚ bol zriadený pri vláde Československé republiky ako ústredný orgán štátnej správy. Na jeho čele bol predseda, ktorého menovala a odvolávala vláda na návrh predsedu vlády. Predsedov OBÚ menoval a odvolával predseda ÚBÚ.
Všeobecný banský zákon z roku 1854, aj keď s viacerými zmenami, vyplývajúcimi zo zmeny politického systému a tým aj výraznými zmenami v národnom hospodárstve, zostal v platnosti až do roku 1957. V tomto roku bol prijatý nový banský zákon č. 41 zo dňa 5. 7. 1957 o využití nerastného bohatstva (banský zákon). Nová základná úprava hlavného dozoru štátnej banskej správy bola upravená § 46 až 48 citovaného zákona. Zákon stanovil, že hlavný dozor nad dodržiavaním banských predpisov vykonáva štátna banská správa. Na základe vládneho uznesenia č. 1268 zo dňa 22. 12.1957 bol vyhláškou predsedu Ústredného banského úradu č. 259/1957 Ú. l. vyhlásený štatút štátnej banskej správy, ktorý taktiež upravil organizáciu a pôsobnosť štátnej banskej správy, hlavne však podrobne vymedzil pôsobnosť obvodných banských úradov a ÚBÚ. V nasledujúcich rokoch došlo k postupnému rozširovaniu právomocí orgánov štátnej banskej správy.
Po roku 1968 v súvislosti s federalizáciou štátu došlo k rozdeleniu štátnej banskej správy. Bol vytvorený Český banský úrad so sídlom v Prahe (ČBÚ) s pôsobnosťou pre Českú socialistickú republiku a Slovenský banský úrad v Bratislave (SBÚ) s pôsobnosťou pre Slovenskou socialistickú republiku.
Prenikavou zmenou v pôsobnosti SBÚ a OBÚ v Slovenskej republike bolo prijatie zákona SNR č. 42/1972 Zb. o organizácii a rozšírení dozoru štátnej banskej správy. Štátnu banskú správu podľa tohto zákona vykonávali SBÚ so sídlom v Bratislave ako ústredný orgán štátnej správy a päť obvodných banských úradov (OBÚ) so sídlom v Bratislave, Banskej Bystrici, Prievidzi, Spišskej Novej Vsi a v Košiciach.
Zákon č. 41/1957 Zb. zostal nezmenený až do roku 1988, kedy bol prijatý nový federálny banský zákon č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) a zákon SNR č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe. Zákon č. 44/1988 Zb. rozšíril pôsobnosť štátnej banskej správy o niektoré ďalšie úlohy, hlavne v oblasti ochrany nerastného bohatstva.
S ohľadom na zmenené politické a ekonomické pomery po roku 1989 a vo väzbe na prijatie celej rady nových zákonov bol niekoľkokrát novelizovaný aj banský zákon, ako aj zákon SNR č. 51/1988 Zb. Nové rozdelenie obvodov pôsobností OBÚ bolo upravené vyhláškou SBÚ č. 535/1991 Zb.
Prijatím zákona SNR č. 453/1992 Zb., ktorým bol novelizovaný zákon SNR č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, bol zrušený SBÚ a jeho kompetencie v oblasti ochrany a využívania nerastných surovín, vrátane hlavného dozoru nad ochranou a využívaním ložísk nerastov, ako aj hlavný dozor nad bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci a bezpečnosti prevádzky v banskej činnosti, v činnosti vykonávanej banským spôsobom a pri využívaní výbušnín prešli na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (MH SR). Na vykonávanie vyššie uvedených kompetencií bol na MH SR zriadený odbor štátnej banskej správy. Súčasné rozdelenie obvodov pôsobností OBÚ upravuje vyhláška MH SR č. 336/1996 Z. z.
V roku 1996 došlo rozhodnutím ministra hospodárstva SR č. 134. z 18.10. 1996 k zriadeniu Hlavného banského úradu so sídlom v Bratislave s účinnosťou od 1.1.1997, ako rozpočtovej organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti MH SR so sídlom v Bratislave.
Prijatím zákon č. 58/1998 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 51/1988 Zb. došlo aj k určeniu súčasných orgánov štátnej banskej správy, MH SR ako ústredného orgánu štátnej banskej správy a Hlavného banského úradu so sídlom v Banskej Štiavnici s účinnosťou od 1.6.1998. V prvom období sídlil Hlavný banský úrad v budove Kammerhofu Slovenského banského múzea, od r. 2006 sídli v zrekonštruovanom objekte na Ul. Kammerhofská 25.
Doterajší predsedovia štátnej banskej správy Slovenskej republiky od roku 1968:
- Ing. Ján Baran, CSc., 1.3.1969 – 14.3.1990
- Ing. Stanislav Macko, 14.4.1990 - 15.6.1993
- JUDr. Ing. Ján Hijj, PhD., 16.6.1993 – 16.5.1995
- Ing. Ladislav Lacko, 1.7.1995 – 29.2.2000
- Ing. Martin Lutonský, 2001 – 2005, 15.4.2000 – 16.1.2005
- Ing. Milan Durbák, 2005, 17.1.2005 – 30.11.2005
- JUDr. Ing. Peter Kúkelčík, 1.12.2005 - doteraz
Ing. Milan Durbák
